Prednedávnom prvý zvonec,
do školy sme vkročili.
Teraz rozprávkový koniec,
úsilie sme skončili.

Poslali nás tu mamy,
vôbec sa nám nechcelo.
Čo už s nami?
Odísť sa nám zachcelo.

Nasadíme si ružové okuliare
a nemusíme sa báť.
Netreba hasiť požiare,
treba len rozmýšľať.

Hodiny plynú pomaly,
sekunda sa zdá byť hodinou.
Preto sme ich prespali
pod sladkou perinou.

Máme pocit previnenia,
ale nehnevajte sa na nás
za roky trápenia.
Niečo dobré určite je v nás.

Šťastím sa nám oči ligotali,
ale úsmev pomaly mizne.
Do očí sa nám slzy usadili,
ale na to si každý zvykne.

Treba si zvyknúť alebo uniknúť,
realite života do svojho vlastného sveta.
Ďalšie veci v živote podniknúť
a odletieť ďaleko ako kométa.

Plakať za nami nemusíte.
Ak keď to bolí.
V šťastí sa s nami rozlúčite,
a raz to prebolí.

Vďaka za našich deväť,
za vaše rady
a vašich nervov deväťdesiatdeväť.
Ujasnili ste nám pravdy.

Júlia Kvaková a Nina Janovičková, 9. A