Začalo to tým, že sme išli do školy,
zistili sme, že to až tak nebolí.
"Bohužiaľ", učiť sme sa museli,
aj tak sme sa s hračkami hrať chceli.

No ale, zvykli sme si časom,
každý sa riadil svojím kompasom,
svojou cestou si išiel,
až do ôsmeho ročníka nakoniec prišiel.

Podľa učiteliek sme niekedy veľmi hrozní,
najradšej sa na nás sťažujú v zborovni, 
neviem, či sa vôbec snažíme polepšiť,
ale úsmev na tvári vieme vždy vyčariť.

Hocijaké blbosti vieme vytvárať,
a potom zápisový zošit musíme otvárať,
z viacerých vecí sme sa poučili
a niečo sme si aj do života zobrali.

Až tak zohraná trieda z nás není,
ale možno sa to časom zmení,
máme ľudí, ktorým veríme,
za ktorých aj ruku do ohňa vložíme.

Ale ja som za svoju triedu rada,
niekedy to je aj za moju rodinu náhrada,
keď mám ťažké problémy,
vždy prídu s nápadmi.

Dúfam, že to tak aj ostane,
a dúfam, že sa na seba nehneváme,
nech potom nikdy nezabudneme,
že takú dobrú triedu mať v živote nebudeme.

Patrícia Turoňová, 8. B